Rozlúčka
Nikdy som nemala rada rozlúčky. Obzvlášť nie rozlúčky s ľuďmi na ktorých som si zvykla, a na ktorých mi začalo záležať. Odrazu som mala ten istý pocit, aký som zažívala pred piatimi rokmi, keď som končila strednú školu. Aj vtedy som vyronila niekoľko slzičiek, tiež som cítila úzkosť pri srdiečku. Rozlúčka so spolužiakmi z Vysokej školy bola rovnako ťažká, ba dokonca možno ešte ťažšia, pretože mnohí boli z opačných kútov Slovenska.
Päť rokov na Vysokej škole ubehlo ako voda. Keď sme prišli na chatu, mala som pocit, akoby som niečo strácala, akoby som o niekoho blízkeho prichádzala. Chceli sme sa so spolužiakmi rozlúčiť a uchovať si v srdciach len to dobré a na všetko zlé rýchlo zabudnúť.
Uvarili sme guláš, aby sme celé tri dni mali čo jesť. Okrem gulášu sme mali plnú chladničku mäsa a špekáčikov na grilovanie. Ženy mali na starosti jedlo, muži zase program. Okrem klasickej diskotéky na večer sme ich požiadali aj o program na deň, niečo, čo by nám vyplnilo voľný čas. Keďže v spodnej časti chaty boli štyri biliardové stoly, rozhodli sa, že zorganizujú súťaž v biliarde o najlepšieho hráča. Rozdelili sme sa na dve družstvá, ženy a muži zvlášť. Víťazi mali celý deň oddychovať, a porazení prichystať večeru. Samozrejme vyhrali muži, pretože boli aj v presile, a ženy tvrdili, že muži mali k dispozícií, lepší biliardový stôl.
Po troch dňoch sme sa vrátili plný krásnych zážitkov domov.